Budeme riešiť módu!(rozhovor)

02.09.2020

Popularizátor spoločenskej etikety Jakub Abrahám
Popularizátor spoločenskej etikety Jakub Abrahám

Budeme riešiť módu!

Autor: Katarína Želinská

Kultúra má rôzne podoby. A nie iba tvar lístku do divadla alebo Van Goghových Slnečníc. Vo svojej prapodstate totiž úzko súvisí s ľudským správaním a jeho prejavmi. Už dlhšie to však vyzerá, že práve v tejto oblasti absentuje najviac - či si už spomenieme na nedávne gladiátorské zápasy o dezinfekčné mydlá a droždie v obchodoch, alebo naše rovnako ako bryndza tradičné plechovky v lesoch a nevysvetliteľná potreba všetko verejné zničiť, alebo aspoň zobrať domov. A potom sú tu aj detaily, ktorými väčšinou veľké veci začínajú, ako komunikácia s cudzími ľuďmi v spoločnosti, stolovanie, obliekanie. Stalo sa mi, že sa jeden známy na večer v opere nahodil do drahého a aj celkom vkusného obleku, zapol si však na saku spodný gombík. Niekto zo skupiny ho následne upozornil, že sa vždy zapína horný. "Teraz tu budeme riešiť módu!" rozhorčoval sa pred vstupom do divadla a aj zvyšok večera. Odvtedy túto vetu používam, keď niekto začne riešiť na prvý pohľad banalitu - budeme riešiť módu! Nemusíme. Ale ak si už oblek alebo vstupenku na ples kúpime, patrilo by sa. Aj keď súčasný trend extrémov v každom smere nám buď ukazuje, ako vo večernej róbe krájať banán príborom, alebo byť na hipstera s teniskami a pásikavými ponožkami aj na audiencii u prezidentky. Kde je teda ten správny a zdravý kompromis, ktorý môže urobiť bežný človek bez príbuzenského vzťahu s anglickou kráľovnou? Pýtala som sa Jakuba Abraháma, kouča pánskej módy a spoločenskej etikety. 

Kde všade sa bežný človek stretne s etiketou alebo určitými spoločenskými pravidlami, ktoré by mal dodržiavať?

Všade. Stretávame sa s ňou dennodenne a ani o tom mnohí nevieme. Začína to už pri nastupovaní do autobusu, príchode do práce, e-mailovou komunikáciou, končiac tou verbálnou s nadriadeným. Tieto pravidlá (aj keď nerád používam slovo pravidlo, lebo samo o sebe budí dojem istej sterility, vážnosti, škrobenosti, takže radšej použijem synonymum - návody alebo inštrukcie) tu nie sú na to, aby nás zväzovali, ako si to možno mnohí vysvetľujú. Ich znalosťou vieme hravo "vykľučkovať" z mnohých nepríjemností. Etiketa teda oslobodzuje a pomáha nám zvládnuť okrem iného nástrahy spoločenských podujatí. A povedzme si úprimne, kto by nechcel byť hviezdou spoločenských večierkov?

Začnime pri najčastejšom a najbežnejšom probléme - kto a kedy navrhuje podľa etikety prvý tykanie?

Tykanie sa dá navrhnúť kedykoľvek. Dôležité je, aby dáma navrhla tykanie pánovi. Aj keď je to pán starší. Pokiaľ je to ale jej nadriadený, tam je to jasné, nadriadený je spoločensky významnejší a má teda právo navrhnúť tykanie svojej podriadenej. Tykanie sa neodmieta, musí sa prijať a zväčša (to ešte stále platí a teší ma to) sa uzatvára podaním rúk, povedaním krstného mena a pobozkaním. To všetko je na vyjadrenie bližšieho vzťahu, než bol medzi vami predtým.

Čo ak si ale nechcem potykať so svojim šéfom, lebo mi je napríklad nesympatický?

Stáva sa to, samozrejme. Ale ako som spomínal, tykanie sa nikdy neodmieta (výnimky potvrdzujú pravidlo). Pokiaľ vám to je vyslovene nepríjemné, pri najbližšom oslovení šéfa môžeme opäť použiť vykanie. Buď vás napomenie, že už si tykáte, alebo sa nebude chcieť zahanbiť a bude vykať aj on vám. Ono je ešte veľmi dôležité, za akých okolností si potykáte. Lebo častokrát sa stáva, že na druhý deň sa toho už veľa nepamätá. To by potom bola karta na vašej strane.

Ako sa má v spoločnosti správať muž, ktorý chce, aby ho jeho dámsky doprovod označil za gentlemana? Stále platí, že má vždy vojsť do miestnosti prvý a pomôcť dáme zobliecť kabát? 

Gentlemanstvo sa za stáročia nezmenilo a verím, že sa najbližšie stovky rokov ani nezmení. Niektoré veci už povolili a nie sú tak striktné ako kedysi. Je to logické, ideme s dobou a preto sa aj tá etiketa vyvíja, lepšie povedané uvoľňuje. Jasne, pomôžeme pri zobliekaní, ale najmä obliekaní kabáta. Do reštaurácie vchádza muž ako prvý, aby zmapoval situáciu a uviedol tak dámu do "bezpečného" priestoru. Iste, keď podnik pozná lepšie dáma ako muž, vtedy môže pokojne vstúpiť prvá. Rovnako tak minimálne na prvom rande alebo stretnutí platí vždy muž, a to aj napriek tomu, že dáma trvá na tom, že pozýva ona. Pri ďalšom stretnutí môže pokojne muža pozvať ona. Ja sa len trochu bojím, a tým sa teraz nestaviam na nijakú stranu brehu, že to gentlemanstvo bude vnímané ako niečo so sexuálnym podtónom. Už teraz sa občas javia isté náznaky. Bolo by mi veľmi ľúto, keby som raz dáme podržal dvere a ona by sa na mňa namiesto úsmevu pozrela ako na devianta. Dúfam, že od tohto príkladu máme ešte veľmi ďaleko.

"Nie je dôležité obliecť sa draho, dôležité je obliecť sa vhodne"

Prejdime k spomínanej móde. Čo si obliecť napríklad na bežný ples - nie vo Viedni, ani v opere?

Plesové zábavy sú dnes úplne bežné a rozšírené. Preto by bolo určite "cez" zobrať si tam smoking, alebo nedajbože frak. Samozrejme, riadime sa tým, čo máme na pozvánke. Ale keďže viem, že organizátori dresscodu nevenujú v 99% nijakú pozornosť, nastáva dilema. Čo teda na seba? Dámy to majú oveľa jednoduchšie, tie ako keby odmalička vedeli, čo si kam obliecť. Pre nás mužov to bola vždy veda a otrava. Takže jednoducho: ideme na ples do kultúrneho domu, nemáme stanovený dresscode, obliekame si čierny oblek, prípadne tmavo modrý. Teraz niečo pre vás, milé dámy - kravatu alebo motýlika rozhodne nikdy neladíme k svojim šatám. To, že ste pár, sa dá predsa ukázať aj inak, ako uniformovaním. Pozor si treba dávať aj na rovnaké doplnky, takzvané sety, kde je rovnaká kravata (motýlik) s rovnakou vreckovou do saka. Výrobcovia na to ešte stále lákajú mužov, najmä tých, ktorí "nechcú riešiť módu". Všeobecne je to ale považované za veľký krok vzad a akési spoločenské faux pas.

A čo v prípade návštevy divadla, alebo nejakej inej "menšej" kultúrnej udalosti, ako koncert či vernisáž?

Úplne postačí takzvaná skladačka. Sako, nohavice, doplnené vhodnou košeľou, kravata byť nemusí. Jediný výkričník dávam ku košeli. Tá musí byť aj pri 40- stupňových horúčavách s dlhým rukávom. Máme v ponuke rôzne prírodné ľahké materiály, ktoré nám to v lete uľahčia. Prípadne veľmi obľúbené neviditeľné tričká v telovej farbe, ako nátelníky pod košele. Dobre sajú pot a odvádzajú teplo. Pri nohaviciach pozor na rifle, zvlášť tie roztrhané. 

Slušne sa obliecť človek nemusí len na kultúrnu udalosť. Čo zo svojho šatníka vytiahnuť, ak nás napríklad čaká pracovný pohovor, alebo dôležité pracovné stretnutie?

Záleží, kam ideme na pohovor. Inak sa oblečieme na pozíciu manažéra, inak na referenta životného prostredia miestneho úradu. Vždy rád opakujem, nie je dôležité obliecť sa draho, dôležité je obliecť sa vhodne. Takže, čím vyššia pozícia, tým "slušnejší" odev volíme. Ako manažér budem denne v obleku, takže zvolím šedý alebo námornícky modrý oblek. K tomu správnu kravatu a hotovo. Celkovo, ak ideme na akýkoľvek pohovor, neprídeme tam v teplákoch a tričku. Takto profesionalitu a oddanosť firme nedokážeme. To isté platí aj pri pracovných business stretnutiach. Či sa to niekomu páči alebo nie, šaty stále robia človeka. Viem to sám, keď prídem do potravín v obleku, dobre, že mi pani nedá sama svoju zľavu. Keď prídem v tričku a rifliach, ani si vás nevšimne.

A ako je to teda s tými gombíkmi na pánskom saku? Je to naozaj až taký prehrešok, ak sa zapne spodný gombík namiesto horného?

Je. V tomto som a budem nekompromisný. Viete, s obľubou hovorím, že to, že mám doma drahý oblek ešte neznamená, že ho viem aj nosiť. Dajme si príklad. Sme na premiére v opere. Pred nami ide vysoký, sympatický mladý muž v dokonale padnúcom obleku. Ibaže má zapnuté oba gombíky na saku. Bože, to je teda problém - poviete si. No áno, to je teda problém, odpoviem vám ja. Viete, na týchto detailoch móda predsa vždy stála. Prečo si dávame vyšívať monogramy na košele? Je to predsa tiež detail. Takže ešte raz. Sako s dvoma gombíkmi zapíname iba na vrchný, sako s troma na prvé dva, prípadne na len stredný, ak ide o voľnočasové sako. Tak a nijako inak. Nemyslím si, že by slovenskí muži nevedeli kam za kvalitným oblekom. V dnešnej dobe otvorím google a vyhodí mi desiatky krajčírstiev, kde mi ušijú oblek na mieru za viac ako priaznivú cenu. Obchody sa predháňajú, máme ich možno až prebytok. Ale kúpou obleku to iba začína. Chýba nám istá úcta k tomu odevu a hlavne k príležitosti, kam si ho berieme.

Poďme si teraz povedať niečo aj o jedle a jeho konzumácii v spoločnosti. Asi málokto sa ocitne v situácii, že si musí vybrať správnu vidličku zo štyroch príborov - ale čo sú také najčastejšie pravidlá, ktoré by mal ovládať každý, kto sa ocitne na pracovnom obede, raute po divadelnom predstavení alebo švédskych stoloch na plese?

Klasika. Toľko príborov, čo mám s nimi robiť a ktorý je môj? Klientom vždy pomáham scénou z kultového filmu Titanic, kde dáma radila mladému Jackovi pri podobnej situácii. Začnime vždy z kraja smerom k tanieru. Nie je to nič náročné, čo by sa nedalo naučiť. Mnohí sa zľaknú už len tej myšlienky. Tanierik s mojim pečivom je ten naľavo, múčnikový príbor je vždy nad taniermi hore, poháre mám vždy napravo. Toto je základ banketového stola. Na rautoch alebo recepciách sa s niečím podobným nestretneme. Tam je to formou bufetových stolov so samoobsluhou. Naberáme si my, a to iba toľko, koľko vládzeme. Keď nám niečo spadne na zem - príbor, kus jedla a i., nezaoberáme sa tým, akonáhle to je na zemi, už to nie je naše. Nenápadne to nohou posunieme na menej viditeľné miesto, alebo diskrétne privoláme personál. Sústa si naberáme iba také, aké sú pre nás znesiteľné. Nerozprávame s jedlom v ústach, to nám predsa všetkým hovorila aj mama! Na pracovnom obede si vyberáme takzvané ľahkokonzumovateľné jedlá, keďže počas obeda rokujeme, riešime obchod a nezaoberáme sa vykosťovaním pečeného kolena, rebra alebo nedajbože jedením hamburgera. Volíme skôr mäso s prílohou, cestoviny, šaláty, sushi,... Naším istým štandardom býva aj balenie si jedla alebo kávového cukru so sebou do kabeliek. Každý určite uzná, že je to nad mieru neslušné, priam trápne. Éra brania cukrov z podšálok už, pevne verím, vymizla.

V súčasnosti aj v rámci formálnej komunikácie začína prevládať nad ústnou tá písomná. Existujú aj v tomto smere nejaké pravidlá všeobecnej slušnosti, napríklad ako správne osloviť človeka v e-maili, alebo ako odpísať šéfovi/šéfke?

Dôležité je hlavne odpísať. To je choroba dneška. Prestali sme odpisovať na správy a používame klišé frázy ako: nevšimol som si vašu správu, bol som dlho odcestovaný, nemal som čas, neviem, čo skôr,... A môžem menovať aj ďalšie. Verím, že všetci vieme, aký je rok a čo to odkazuje. Dnes má už takmer každý okrem mobilu aj tablet a notebook a v nich internet. Aplikáciu e-mailu teda môžem mať v každom z nich. Potom nie je problém odpísať aj od inokadiaľ ako z kancelárie. Ak už cestujeme niekam, kde chceme byť nerušení, zapneme automatickú odpoveď, ktorá adresátovi jasne oznámi, že vtedy a vtedy budem mimo dosahu, správe sa budem venovať po návrate. Potom je už na dotyčnom, či sa skutočne tej danej správe bude venovať a ozve sa. Z praxe viem, že nie. Nie je to ale len o e-mailoch. Šikovným a častokrát dosiahnuteľnejším nástrojom na komunikáciu sú sociálne siete. Fungujú (alebo aspoň by mali) jednoducho, preto odpoveď očakávame v priebehu pár minút. Najhoršie je, keď vás prezrádza sama technika. Správu si prečítate, odosielateľ to uvidí, ale vy mu už naspäť neodpíšete. Sme zahltení komunikačnými prostriedkami a zabudli sme, že aj odmietnuť sa dá slušne. Spravidla na pracovný e-mail, v ktorom stojí jasná otázka, odpovedáme najneskôr do 24 hodín. Pokiaľ je to e-mail súkromný, alebo menej dôležitý, kde sa ale stále vyžaduje vaša odpoveď, postačí maximálne 48 hodín. Myslím, že nikomu by nebolo príjemné nedostávať odpovede a neustále sa ich dožadovať. K osloveniu len jedno. Pokiaľ píšeme e- mail cudzej osobe a poznáme jej pracovnú pozíciu, funkciu alebo aj akademickú hodnosť, v oslovení ju použijeme. Poviem príklad. Píšeme riaditeľovi banky pánovi XY, v úvode ho oslovím "vážený pán riaditeľ" a ďalej v obsahu správy už pokračujem jeho menom, respektíve priezviskom. 

To, že mám doma drahý oblek, ešte neznamená, že ho viem aj nosiť...

Čo hovorí etiketa na súčasné módne trendy - ako drevené motýliky, farebné ponožky, rôzne extravagantné pánske účesy a dlhé brady? Necháva sa nimi ovplyvniť, alebo ostáva striktná a nemenná od čias stolovania na kráľovských dvoroch?

Etiketa, tak ako všetko ostatné, sa pochopiteľne posúva a ide s dobou. Tam, kde bol kedysi nutný frak, dnes postačí smoking, či dokonca tmavý oblek. V opere už len zriedka uvidíme pánov v obleku, nieto ešte v kravate. Dlhé brady sú fenoménom znovuzrodenia barbershopov. Zo začiatku to bolo možno aj celkom zaujímavé, kým sa z toho nestala "masovka". Mladí muži dnes vnímajú gentlemana ako hipstera, ktorý nosí drevené motýliky, dlhé brady, farebné traky či výrazné ponožky. Je to realita dneška a aj takto sa vyvíja tá moderná etiketa. Môžem s tým akokoľvek nesúhlasiť, pokiaľ sa to niekomu páči, prečo nie. Treba ale vedieť, kde táto "sranda" začína a kde končí. Spomínané módne výstrelky rozhodne nepatria do spoločnosti, kde sa žiada istá úroveň. Aj tam sa predsa dá zaujať zaujímavým sakom, elegantnými mokasínami, alebo dobre padnúcou košeľou. Nie je to predsa nič zložité. Teší ma ale ten zvyšujúci sa záujem mladých mužov o tú skutočnú elegantnú pánsku módu. Odrazu ako keby už muži vedeli, čo na seba, aj bez pomoci svojich polovičiek. Otázne je, či to, čo vedia, je aj správne. A či sú ochotní nechať si poradiť, lebo sám viem, že to občas nás mužov bolí.

Jakub Abrahám absolvoval štúdium herectva na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Študoval etiketu a protokol u diplomata Rudolfa Hromádku v Medzinárodnom klube SR a titul MBE (Master of business etiquette) získal v Prahe u známeho odborníka na etiketu Ladislava Špačka. Pôsobí ako dabingový a divadelný herec, popularizátor spoločenskej etikety na Slovensku a vedie agentúru ABRAHAM coaching, v rámci ktorej organizuje kurzy, prednášky a semináre zamerané práve na spoločenskú etiketu, dress code a komunikáciu.Jeho klientmi sú viacerí významní politici, manažéri, hovorcovia, ale aj študenti vysokých škôl.